Sabína Jurovatá

Sabína Jurovatá

Už asi od škôlky som sa venovala rôznym krúžkom a činnostiam. Zistila som, že tvorivé dielničky, výtvarná výchova, kuchársky krúžok a im podobné aktivity nebudú moja šálka kávy. Aj keď podľa mojej maminky bola šanca, že sa niekde uchytím. V 9 rokoch som to zobrala do svojich rúk a ani neviem ako a prečo, ale dostala som sa až k mažoretkám. Keďže maminka nado mnou zalomila palicu a povedala, že už žiadny krúžok mi nebude platiť, lebo nikde dlho nevydržím, predsa sa mi ju podarilo presvedčiť a prihlásila ma.

Pamätám si na prvý tréning – tam som prvýkrát videla Žažu (vtedy Žaža bola pre mňa ešte teta a vykala som jej) a ostatné baby, s ktorými teraz už trénujem alebo sme ostali veľmi dobré kamarátky. Bolo to pre mňa úplne niečo nové a nikto v mojom okolí, koho som poznala, sa ničomu podobnému nevenoval. Tréningy vtedy boli úplne na inej úrovni ako máme teraz. Cvičilo sa v malých telocvičniach s drevenými paličkami a na súťaže sme chodili len v blízkom okolí. Nemali sme žiadne gymnastické, twirlingové tréningy a ani SpiritCamp, ktorý je v posledných piatich rokoch našou tradíciou.

Mala som asi 18, keď som od Barborky a Žaži dostala ponuku, ktorá sa neodmieta. Trénovanie mladších kategórií bolo v tom čase pre mňa obrovskou výzvou. Súhlasila som a odvtedy som asistentka trénerky pre vekové kategórie kadet a junior. Nevedela som do čoho idem, čo ma čaká a už vôbec nie, čo to obnáša. Znamenalo to viac tréningov, viac stráveného času v telocvični, ale hlavne zodpovednosť už nie len za mňa, ale aj za deti. Popri trénovaní detí som ešte ostala súťažne tancovať aj ja. Vďaka tomu sa môžem pýšiť titulom najstaršej tancujúcej mažoretky :). Neľutujem ničoho i keď sme si počas našej existencie prešli hocičím – veľkými úspechmi, sklamaniami, ale aj hádkami. Najlepšie na tom všetkom je, že my trénerky spolu trávime čas aj mimo mažoretkovania a sme dobrými kamarátkami aj v osobnom živote. Mažoretky mi dali nové skúsenosti, zážitky, pocit súťaživosti a hlavne nové kamarátstva.