V roku 2003 stála pri zrode mažoretiek Lienok a v roku 2010 bola pri otvorení juniorskej vekovej kategórie. Reč je o Maťke Janákovej, bývalej mažoretke i trénerke, ktorá je i dnes súčasťou Spiritu. Maťka je síce vekovo najstaršou členkou nášho Spiritu, ale i napriek tomu je stále za každú srandu. 😀 Po rokoch svojho pôsobenia však vystriedala mažoretkovú paličku za foťák a aktuálne sa stará o to, aby sme všetky naše mažoretkové spomienky mali uchované v podobe fotiek.
Mati, mnohí súčasní členovia Ťa príliš nepoznajú, skús sa nám, prosím, v krátkosti predstaviť
S mažoretkami som začala, keď som mala 8 rokov, ale už si vôbec nespomeniem na to, ako a prečo zrovna mažoretky. Jediné, na čo si spomínam, je, že sme sa spolu s Barborkou (sme sesternice, ak by niekto nevedel 😀 ) strašne tešili na to, až začneme trénovať. Keď sme ešte nemali paličku, jedna doma krútila miesto nej banánom a druhá dáždnikom 😀 Mojou prvou trénerkou bola Lenka Pukančíková a neskôr Veronika Zíšková. Neskôr som sa trénerkou stala i ja, čo bola naozaj super skúsenosť. S aktívnym mažoretkovaním som tak ako i väčšina vtedajších senioriek skončila v roku 2019.
V roku 2010 si sa stala trénerkou novootvorenej juniorskej kategórie. Kde si nabrala odvahu na tak veľký krok? Mala si len 16 rokov.
Boli sme vtedy na to so Žažou dve, trénovali sme juniorky spolu a to veľmi pomohlo. Chceli sme, aby tradícia mažoretiek v Senici pokračovala, aby sa súbor rozrastal, aby sme priniesli niečo nové. Žaža je kreatívna a baví ju vymýšľanie choreografií a návrh kostýmov, ja s mojou perfekcionistickou povahou som zase dokázala tráviť hodiny vylaďovaním detailov. To mi zostalo doteraz a dokážem na videá zo súťaží čumieť hodiny a všímať si najmenšie chyby 😀 Myslím si, že sme sa skvelo dopĺňali a časom prichádzali úspechy a s nimi i nové členky súboru.
Videla si sa vždy ako trénerka alebo to prišlo tak nejako samo?
Prišlo to tak nejak samo a veľmi ma to potešilo. Nikdy by mi totiž nenapadlo, že zrovna ja by som sa mala stať trénerkou. Väčšinou som to bola totiž ja, kto okupoval zadné rady v choreografiách 😀 Vtedy ešte choreografie neboli stavané tak ako teraz, že sa dievčatá počas nej rôzne pomenia. Myslím si, že okrem iného zohrala rolu moja zodpovedná povaha a to, že som v súbore takmer od jeho začiatku (ja, Barborka a Žaža sme tu tie najstaršie mažoretky :D). Musím povedať, že od toho roku ma aj mažoretkovanie začalo baviť oveľa viac, mala som chuť sa zlepšovať, učiť nové veci, makať a Žaža ma v miniformačkách dávala stále dopredu 😀 Aj naše duá boli legendárne!
Neskôr si trénovala aj kategóriu kadetiek sama. Popri štúdiu na VŠ v Brne si pravidelne dochádzala do Senice na tréningy. Ako si spomínaš na toto obdobie?
Áno, bol to rok 2017, úprimne, veľmi ťažký rok. Spomínam si, že som vtedy absolútne nevedela čo je to voľný čas. Bol to ťažší rok i celkovo pre celý súbor, ale som rada, že sme ho zvládli a len nás to posilnilo.
Čo ti dalo trénovanie detí do života?
Obdiv ku komukoľvek, kto pracuje s deťmi a rodičmi 😀 Je to náročná činnosť, veľa vecí sa deje i mimo tréningov, takže som musela zamakať i na svojich organizačných a komunikačných schopnostiach, celkovo prekonať svoj strach. Dalo mi to ale hlavne veľa krásnych spomienok a radosti – pre mňa bolo a stále je úplne najkrajšie sledovať to, ako sa baby rok čo rok zlepšujú, ako z detí, ktoré som ako malé juniorky začínala v roku 2010 trénovať, sú dnes trénerky samy (Paťka, Sabinka). A nielen ony, ale už aj baby, ktoré úplne malinké začínali v Minispirite u Barborky a istý čas som ich trénerkou v kadetkách bola aj ja (Klárka, Saška), sú dnes začínajúce trénerky a ide im to úžasne. Som naozaj zvedavá na to, kam to súbor so starými i novými trénerkami v budúcnosti ešte dotiahne.
S aktívnym tancovaním si skončila v roku 2019, podobne ako väčšina senioriek, avšak už počas predchádzajúcich sezón si v Spirite pôsobila len ako náhradníčka. Ako si ten oficiálny koniec vnímala ty?
Už od septembra 2014 som sa kvôli vysokej škole a dvom pobytom v zahraničí rozhodla tancovať iba v seniorských miniformáciách, vo veľkých formáciách som iba zaskakovala, ak bolo treba. Mojou poslednou miniformáciou v roku 2017 (s touto sme sa prebojovali prvýkrát i na Majstrovstvá Európy) som ukončila i túto éru. Samozrejme mi to ale nedalo a keď sme sa v roku 2018 rozhodli skúsiť i kategóriu flag, bola som znovu v hre. 😀 V roku 2019 som v rovnakej kategórii s babami bola tiež a spolu sme v chorvátskom Záhrebe vybojovali druhé miesto a titul I. vicemajstra Európy. Ten koniec prišiel tak nejako prirodzene, vnímali sme to väčšina ako našu poslednú aktívnu sezónu a titul bol krásnou bodkou za tým všetkým.
Po skončení aktívneho trénovania ťa neminuli ani zdravotné problémy. Ako si na tom dnes? Nelákalo ťa vrátiť sa k mažoretkovaniu a zaradiť ho medzi tvoje pravidelné pohybové aktivity?
Áno, bohužiaľ, a týmto nech slúžim príkladom pre všetkých, aby si dávali pozor, pravidelne cvičili a vážili si svoje zdravé chrbtice 😀 Ale aj vedeli vypnúť a oddychovať, ja sa to stále ešte len učím. Zdravie je fakt to najdôležitejšie čo máme – minimálne Peťku som vraj už motivovala (vraj odstrašujúci príklad, ďakujem 😀 ). Úprimne, časy aktívneho mažoretkovania mi strašne chýbajú, ale všetko má svoj koniec, prišlo to tak nejak prirodzene a postupne. Zatiaľ si ale neviem predstaviť, že by som súčasťou súboru nebola vôbec.
Aktuálne netrénuješ ani netancuješ, ako vyzerá tvoje aktuálne pôsobenie v Spirite?
Ak som v Senici, tak občas zájdem pozrieť na tréningy (moje perfekcionistické ja stále miluje dávať vyžiadané i nevyžiadané rady ohľadom choreografií 😀 ), ak treba, pomáham s flitrovaním kostýmov, organizáciou koncertu. Stále ma baví atmosféra súťaží a rada na ne chodím so súborom, ak mám čas. Okrem toho som od roku 2019 tak trochu dvornou fotografkou Spiritu. Veľmi ma baví fotografovať tanec a zachytávať emócie, ktorých je na súťažiach viac než dosť.
Spomenieš si na najťažší a naopak na najlepší moment v Spirite?
Pre súbor tých momentov, ťažkých aj krásnych, bolo viac, avšak pre mňa konkrétne bol rok 2017 a momenty v ňom ten najťažší a najviac zlomový, keďže som trénovala kategóriu, kde sa diali najväčšie zmeny spojené s odchodom jednej z tréneriek a následne i niekoľkých dievčat. Teraz však už vieme, že nás toto všetko iba posilnilo a následne o dva roky vyvrcholilo tým najkrajším – titulom Majster Európy a I. vicemajster Európy v Záhrebe – pre mňa najkrajším momentom v Spirite. Tá radosť bola neskutočná, i keď som v tom čase už netrénovala. Predsa len vo víťaznej choreografii boli dievčatá, ktoré som kedysi trénovala a niečo im odovzdala. 🙂
Ako vnímaš svoje pôsobenie v Spirite s odstupom času. Čo ti mažoretkovanie a Spirit prinieslo a čo ti naopak vzalo?
Vzalo určite veľa času a občas aj nervov, ale hlavne dalo neskutočné množstvo zážitkov, spomienok, smiechu, radosti a kamarátok. Vážim si to, aká sme skvelá partia, stretávame sa i mimo tréningov a mažoretiek, a to je vlastne ten hlavný dôvod toho, prečo s mažoretkami stále nadobro seknúť neviem a nechcem, aj keď už aktívne netrénujem ani netancujem. 🙂
Čo by si zaželala Spiritu ty k 20.výročiu?
Spiritu želám ešte veľa ďalších rokov plných radosti, úspechov, šikovných mažoretiek a tréneriek, aby si všetky dievčatá, ktoré súbor navštevujú a navštevovať budú, odniesli také krásne spomienky, aké si odnášam ja 🙂